Mená a postavy v tomto príbehu sú reálne, rovnako ako väčšina príbehu.
Dobro došli.                                                                                                                                                                 Cesta končí tu a teraz, karty boli rozdané, pivo dopité, plachty zvesené. More nás púšťa zo svojich slaných spárov. Chytám do ksichtu posledný kýbel vody, alebo to bol Marty? Vlny ustáli, čajky dojedli, a jediný delfín s priateľským menom Marcus sa s nami lúči svojím ocasom. Osamelí ale plní ničím nepodloženého odhodlania sa snažíme zabudnúť na minulé nezdary a zozbierať svoje zvyšky aj zvyšky našej energie, mužnosti a iných zbytočností a čeliť neodvratnému. PRISTÁVAME.
Zase pristávame, už tretí krát pristávame, ale tentoraz nie, oooohh nie, tentoraz aj pristaneme! Pozície sú jasné. Marty za kormidlo, Roman na pravobok, Igor na ľavobok a ja na akčnej prove lode pripravený čeliť akejkoľvek výzve a …
Roman: “mám dobre to lano?“,
Marty „ktoré lano?“
R: „toto“
M: „to neni dobré, to čierne musíš zobrať“
R: „toto?“
M: „hej, len si ho musíš priviazať“
R: „ to som ešte nerobil“
Juraj: „nechaj spravím to“
J: „Kurva Marty, ako sa to robí, môžeš?!“
M: „Romane chyť kormidlo“
M: „ Pozeraj…. Už vieš, ako?“
J: „jasné, pozriem všetky“
Poznáte ten skvelý pocit keď viete čo máte robiť a viete aj ako? Tá sebaistota, ten kľud čo vás prestúpi a… a ja nič. Hlava stres, ruky stres, lano stres, ale nič to, nejako to dávam a po prejdení všetkých muringových lán sa vraciam na východziu pozíciu.
Vchádzame do prístavu, vietor fúka, ale dá sa. Ochranné fendre sú na svojich miestach a všetci dúfame, že aj v správnej výške. Chvíľu napätia strieda zaslúžené uvoľnenie a blízkosť neodvrátneho nám zrazu dodáva príjemnú nádej na úspech misie.
Srandičky pri kormidle, prvé pozdravy z móla, druhé pozdravy z móla, tretie,štvrté…
R: „tak teraz neviem, či nás zdravia“
J: „Čo im jebe, čo stále vykrikujú, však tam neni kde ísť, to je len skala“
M: „ja neviem, však tam sú voľné miesta, tak kam nás posielajú“
R: „ Ja netuším čo sa deje“
R: „Kurňa, hen ťaháme záchranné lano“
Uvoľnenie je fajn, ale uvoľniť sa tak že si z lode zhadzujete veci uchytené na lane a v tomto prípade záchranné koleso, môže byť v určitých momentoch fatálne. Ale prežili, zas sa nič nestalo. No čo lano, stáva sa, hahaha hehehe, komu sa to ešte nestalo. Ale v hlave sračky „ty kokos keby sa to o niekoho omotalo a priškrtilo, dusilo, trhalo aaaa preč, preč..“
Naše mólo, naše miesto. Naše a nikoho iného, hneď na začiatku móla – čisté, krásne, voľné a prístupné. Čakalo tu na nás. Vietor sa nadúva. Poďme na to. Marty je jak skala, je to predsa kapitán, a na lodi nemôže byť nikto tvrdší ako kapitán. Pevne stíska kormidlo a pomaly a s prehľadom našu loď vedie tesne vedľa nášho miesta a ďalej, ďalej, kurva že ďalej…
J: „Marty nesme už ďaleko“
M: „fúka, neni to také ľahké“
J: „hej, ale ty chlape už sme asi dosť ďaleko“
M: „dáme to tam dozadu“
J: „ok, jasne“
Čo som povedal, ok, jasne, čo mi drbe, však ja nevidím žiadne voľné miesto, len tam vzadu takú medzeru a…
a vtedy som ju zbadal MAMBO. Určite existujú väčšie lode, ale vtedy a tam, medzi všetkými tými yachatmi a minimálnym priestorom na manévrovanie to bola tá najväčšia zasraná plachetnica akú som kedy videl a nebola sama. Jej kamarátka fat kotva na nás kývala už zdiaľky a asi som nebol jediný, kto si v tom momente pomyslel „nice to meet you, wtf…“
Jeden pohľad na kamošov mi stačil, bezradnosť, ok takže nie som jediný, slabá útecha. Boss, áno boss to vyrieši, neviem ako, ale vyrieši. Mááárty poď na to, ukáž im jak sa to robí. Pozerám mu do očí a je to tam, on vie. My len tušíme, ale on vie, že dnes, že dnes budeme mať zase o čom rozprávať.
Vietor stále fučí, hajzel, a my zatáčame, ale ten hajzel fučí a fyzika je sviňa, príťažlivosť je svina, akcia a reakcia je svina a zotrvačnosť je z nich najväčšia sviňa.
MAMBO je tu. Áno, ona si prišla pre nás, nie mi k nej a dotiahla si zo sebou celý prístav a s ním všetky laná. Tie hrozne silné, slizké a dlhé laná, ktoré vám zachytia loď a vy sa nepohnete z miesta, pretože nemôžete použiť vrtulu, nemôžete nič, alebo lepšie povedané, môžete hovno.
STATUS: najväčšia plachetnica v prístave si pokojne kotví a k jej prove sa bokom nezadržateľne blíži vetrom poháňaná najmänšia yachtička v prístave. Na jej palube stoja štyria jelimánci mačkajúci v hlave pomyselné UNDO, UNDO, UNDO – toto sa predsa nemohlo stať.
Lenže neni čas na modlitby, železné čeluste fat kotvy sa nám čochvíľu zabodnú do bezbranného boku a to nedopustíme. SPAAAAARTAAAAAAAA.
Roman Igor a ja chytáme chladný kov a snažíme sa 9 tonovú yachtu odtlačiť. Podchvíľou sa nám to darí, ale vietor, presne ten vietor čo nás hnal cez šíre more nám teraz chce zasadiť posledný úder. V hlave rátam splátky za yachtu v prípade, že ju konečne potopíme a zároveň rozmýšľam, že skočím do vody a odrežem, prekusnem, odtrhnem tie skurvené laná čo nám bránia v pohybe.
Nedááme sa nikdyyy. Pomooooc, pomooooc…. Prvý, druhý, tretí… zliezajú sa domorodci a za ich posmešným úsmevom vidím skutočnú snahu pomôcť. A deje sa. Zrazu je vedľa nás motorový čln, niekto odväzuje MAMBO, ďalší ťahajú našu loď a my len slepo poslúchame a snažíme sa už nič nepokaziť a darí sa nám to, teda darí sa to im. Všetky laná skončili v rukách domorodcov, behajú, skáču okolo našej lode a my pristávame. Oni pristávajú, ale aspoň sme neopustili sme loď , takže sa to trochu ráta.
A zrazu je ticho. Cirkus skončil, vrava ustala, predstavenie dopadlo. Sedíme na palube, dopíjame prvý zdravotný a nechápeme. Chceme, ale nejde nám to. Našťastie máme plnú lekárničku, takže postupne nachádzame viac a viac pozitív až nakoniec blahorečíme našu skúsenosť.
Asi o 3 hodiny vidím do prístavu vo veľkej rýchlosti cúvať 2 krát takú yachtu ako je naša a som vo vytŕžení a chcem na nich zakričať nech neblbnú, tak bežím jej smerom aby som ich zachránil a keď som konečne dobehol na jej miesto, ona je zaparkovaná a osádka otvára prvé pivko.
Pozerám na nich a jediné čo mi napadlo bolo: NUDA!
Chalani díky za všetky stresy a adrenalíny čo som s vami mohol zažiť. Stálo to za to!

MAMBO